Vývoj na kapitálovom trhu je v dlhodobom výhľade určovaný fundamentálnymi ekonomickými faktormi a nie politickými udalosťami alebo účtovnými škandálmi. Veľmi dôležitými orientačnými bodmi sú makroekonomické ukazovatele, ako napríklad vývoj zahraničného obchodu či štátneho rozpočtu. Veľký význam majú aj faktory ako ekonomická sila domácností a finančných inštitúcií.

Veľmi dôležitým faktorom pre ďalší vývoj trhu v USA je, že napriek veľkým stratám, ktoré americké domácnosti utrpeli na kapitálovom trhu pri poklese cien akcií, sa ich finančná sila znížila len málo. Čisté finančné aktíva sa v roku 1995 podieľali na celkových aktívach domácností 84,4 percentami. Keď investičná bublina vrcholila na prelome rokov 1999/2000, tento pomer sa zvýšil na 86 %. Za rok 2002 sa odhadovala hodnota 81,9 %, teda asi 4,1 % pokles. Finančné straty, plynúce z poklesu cien akcií, si americké domácnosti aspoň čiastočne kompenzovali znižovaním úrokov z hypotekárnych úverov. Význam tohto faktora vynikne vtedy, keď si uvedomíme, že väčšina Američanov má nejakú hypotéku. Ako sme už spomenuli, mnoho Američanov previedlo akciové investície do nástrojov peňažného trhu. Časť z nich sa použila na splatenie spotrebných úverov, čo opäť pomohlo zmierniť pokles v čistých finančných aktívach domácností. Nízke úroky okrem toho veľa Američanov využilo na to, aby si zobrali lacné hypotéky a kúpili nové domy. To je veľmi dôležité pre udržanie ekonomického rastu.

Napriek zníženiu tempa hospodárskeho rastu sa kolesá americkej ekonomiky nezastavili, ako je tomu v Európe alebo v Japonsku. Významne tomu pomohla aj politika daňových úľav. Americké domácnosti sa mohli tešiť z rastu príjmov aj v roku 2002 a v prvom štvrťroku 2003. Vďaka tomu boli schopné vytvoriť v roku 2002 vyše 500 miliárd USD nových úspor. Zmenilo sa však umiestnenie týchto investícií. Namiesto akciových podielových fondov sa presunuli do fondov peňažného trhu, ktoré majú dnes rovnaký objem aktív ako akciové fondy. Vďaka tomu sú Američania v podstatne nižšej miere vystavení trhovému riziku. Podobne sa správali aj domácnosti v Európe, kde prílev peňazí do fondov peňažného trhu a dlhopisov stúpa už od roku 1998.

Americké firmy sa snažili urobiť „poriadok v dome“. Namiesto toho, aby si brali čoraz viac úverov v bankách a na kapitálovom trhu sa zamerali na znižovanie nákladov, najmä mzdových. Obmedzenie úverovej zaťaženosti sa prejavilo v zlepšenej finančnej pozícii podnikov. Podniky však majú veľké ťažkosti s podnikovými penzijnými fondmi. Tieto fondy vytvára pre svojich zamestnancov väčšina amerických podnikov a vypláca z nich doplnkové (zamestnanecké) penzie. Problémom je, že väčšina z týchto penzií má formu „definovanej penzie“ (defined benefit), kde sa podnik zaväzuje zamestnancovi vyplácať doživotne penziu v stanovenej výške. Na tieto dávky si prirodzene musí vytvoriť účtovnú rezervu, najčastejšie vo forme penzijného fondu investovaného do akcií a dlhopisov. Na vrchole bubliny predstavoval pomer vytvorených rezerv k penzijným záväzkom 131 %. Podiel akcií v portfóliách podnikových fondov činil v priemere 60 %. Ako však klesli ceny akcií, znižoval sa aj pomer aktív k záväzkom, a to až na 80 % koncom roka 2002. Hodnota penzijného dlhu bola pre spoločnosti zahrnuté v indexe S & P 500 až 300 miliárd USD. Pre podniky je to veľký problém, pretože v prípade potreby by rozdiel museli doplatiť z vlastných zdrojov. Podobný problém majú aj britské podniky.

Ťažkosti mali aj veľké svetové banky. Burzový krach najviac doľahol na tie inštitúcie, ktoré mali veľmi diverzifikovaný biznis s dôrazom na investičné bankovníctvo. Klesla ich finančná sila, kurz akcií aj investičný rating. Z najviac postihnutých bánk tohto typu môžeme spomenúť Deutsche Bank, Merill Lynch, ABN Amro, Credit Suisse First Boston. Lepšie obišli bankové inštitúcie, ktoré sa špecializovali na poskytovanie úverov na domácom trhu (napríklad Bank of America). Podobne na tom boli aj banky v členských štátoch EÚ, no s výnimkou Nemecka. Túto krajinu postihla rozsiahla vlna bankrotov, čo malo za následok nárast nedobytných úverov v nemeckých bankách. S nesmiernymi problémami v tejto oblasti sa stále borí aj Japonsko. Už existujúca hora nedobytných úverov rastie vinou deflácie, ktorá zvyšuje reálnu hodnotu dlhu. Situáciu sa pokúša riešiť japonská centrálna banka, ktorá odkupuje časť bankových aktív. Viditeľnejšie úspechy však zatiaľ nedosiahla.

Do veľkých problémov sa dostali poisťovne. Mnohé z nich sa v čase investičnej bubliny zaviazali vyplácať poistencom vysoké anuity, pretože dúfali v nadpriemerné výnosy z akciového trhu. Výnosy sú preč, záväzky voči poistencom zostali. Situáciu ešte zhoršil pokles aktív obsiahnutých v technických rezervách poisťovní, kde mali akcie vysoké zastúpenie. V dôsledku toho nastal katastrofálny pokles cien akcií v poisťovacom sektore. Akcie americkej AIG klesli napríklad za 15 mesiacov o 40 %, britského Prudential o 60 % a nemeckého Allianzu o 70 %.

Zhrnuté a podčiarknuté: Akciové trhy sa pomaly blížia k historicky rovnovážnym hodnotám v Európe, kým trh v USA sa stále zdá byť mierne nadhodnotený. Japonské akcie sa prepadli na dlhoročné minimá, no aj tak sú ešte stále predražené. Finančná situácia domácnosti sa v USA významnejšie nezhoršila a poskytuje dobrú základňu pre ďalšie investovanie. Investori však majú bolestné spomienky na veľké straty po burzovom krachu a nie sú ochotní púšťať sa do veľkých dobrodružstiev. Hviezdou trhu sú napriek klesajúcim výnosom bezpečné vládne dlhopisy a hypotekárne záložné listy. Finančne slabšie podniky, emitujúce dlhopisy triedy Baa, musia investorom ponúknuť podstatne vyššiu rizikovú prirážku. Stávajú sa tak zaujímavou investičnou príležitosťou. Veľké problémy má finančný sektor, kde akcie poisťovní a bánk zaznamenali výrazné straty. Zároveň sa však stávajú zaujímavou príležitosťou pre investora ochotného postúpiť riziko.

z článku Čo hovoria o budúcom vývoji na kapitálových trhoch fundamentálne faktory?, Vladimír Baláž, časopis Investor 6/2003