Garancie v oblasti kolektívneho investovania, kritériá voľby investičnej stratégie, ako aj problematika pripravovanej legislatívy v oblasti investovania sú témami rozhovoru s Romanom Vlčekom, predsedom predstavenstva Asociácie správcovských spoločností.

Správcovské spoločnosti klientov upozorňujú, že vývoj fondu v minulosti nie je určujúcim faktorom jeho budúcej výkonnosti. Tá môže rovnako rásť ako klesať. Znamená to, že podielnik nemá pri výnosoch žiadnu garanciu?

Garancia výnosov v pravom slova zmysle neexistuje. Nemôžeme klientom zaručiť presné číslo. Na druhej strane však napríklad pri fondoch peňažného trhu, ktoré investujú do termínovaných úložiek v bankách, štátnych dlhopisov a pokladničných poukážok, dokážeme s veľkou pravdepodobnosťou odhadnúť výnos a s ním spojené trhové riziko. Zložitejšie je, ak sú v portfóliu fondu napríklad podnikové dlhopisy, prípadne akcie. Tam je už výnos väčšou neznámou, trhové riziko je vyššie, a preto by minulý vývoj nemal byť hlavným vodítkom pri očakávaní budúcich výnosov. Takže upozornenie, ktoré sú správcovské spoločnosti povinné zo zákona o kolektívnom investovaní uvádzať, je pravdivé a opodstatnené.

Predsa len, neprikladajú pri rozhodovaní pre konkrétny fond slovenskí investori, napriek upozorneniam, priveľkú váhu práve minulej výkonnosti?

Áno, minulý vývoj fondu je faktorom, ktorý výrazne ovplyvňuje rozhodovanie klientov či investovať alebo nie. Nepovedal by som však, že je to úplne nesprávne. Predstavte si situáciu, že akciový fond vykáže stratu päť percent. Akciový trh sa však v rovnakom období prepadne o 30 percent. Aj takáto informácia má svoju hodnotu. Dôležitá je však jej správna interpretácia. Výkonnosť z minulosti nie je zárukou budúcich ziskov, no môže veľa vypovedať o schopnosti správcovskej spoločnosti manažovať fond a zhodnocovať peniaze klientov. Preto by som rozhodovanie na základe predchádzajúceho vývoja úplne nezavrhoval.

Aké sú ďalšie kritériá, podľa ktorých by si mal človek zvoliť podielový fond?

V prvom rade je dôležitý výber správcovskej spoločnosti. Osobne by som sa rozhodoval podľa finančnej sily firmy a výsledkov, ktoré pri správe fondov už dosiahla. Pri voľbe konkrétneho fondu je dôležité posúdiť jeho investičnú stratégiu. Tá ovplyvňuje nielen možné výnosy, ale aj výšku trhového rizika. Rozhodujúcim faktorom je aj časový horizont investície. Ak chce klient vložiť peniaze napríklad do akciového fondu, mal by počítať s investíciou aspoň na päť rokov. Klient si môže vyberať napríklad aj podľa výšky poplatkov, tým by som však prikladal nižšiu váhu ako predchádzajúcim kritériám.

Ľudia si správcovské spoločnosti často mýlia s nelicencovanými nebankovými subjektmi. Neobávate sa, že si hneď pri prvej (hoci krátkodobej) strate vyslúžite obľúbené označenie „podvodníci“?

Je to dosť vážny problém. Pod kolektívne investovanie sa totiž aj vďaka niektorým novinárom a politikom zamietlo všetko. Od investičných fondov z kupónovej privatizácie až po tzv. nebankové subjekty. Dodnes neviem prečo. Veď nelicencované subjekty fungovali na úplne iných princípoch. Boli to vzťahy založené na zmenkách, dohodách o tichom spoločenstve, pôžičkách. O fondoch tam vôbec nebola reč. Nemáme s nimi nič spoločné. So subjektmi, ktoré podliehajú regulácii rekodifikovaného zákona o kolektívnom investovaní po roku 2000 neboli doteraz žiadne negatívne skúsenosti. Správcovské spoločnosti a podielové fondy si zaslúžia dôveru. Ale v tomto smere nás čaká ešte veľa vysvetľovania.

Skúste začať napríklad tým ako je v podielových fondoch zabezpečená ochrana investora a v čom je okrem spôsobu podnikania rozdiel medzi fondom a nebankovým subjektom.

Činnosť správcovských spoločností reguluje zákon o kolektívnom investovaní, na ktorého dodržiavanie dohliada Úrad pre finančný trh. Fondy sú zároveň pod drobnohľadom audítorov a depozitára, ktorý a priori posudzuje či sú kroky správcovskej spoločnosti v súlade s legislatívou a záujmami podielnika. V prípade, že by príkaz bol v rozpore so zákonom, depozitná banka ho nesmie vykonať a ihneď nahlási jeho zadanie štátnemu dozoru. Správcovské spoločnosti zverejňujú investičnú stratégiu a upozorňujú na možné riziká. A samozrejme to najdôležitejšie – majetok fondu je oddelený od majetku správcovskej spoločnosti. Žiadny z týchto ochranných mechanizmov pri nelicencovaných nebankových subjektoch nebol.

Za vklady do podielových fondov neručí Fond ochrany vkladov SR ako je to v prípade bánk. Čo sa teda stane, ak správcovská spoločnosť skrachuje?

Peniaze podielnikov zostávajú po celý čas v ich vlastníctve. Správcovská spoločnosť ich iba spravuje, ale neeviduje vo svojom majetku. To znamené, že pri prípadných problémoch správcovskej spoločnosti, na majetok fondu nemôže siahnuť exekútor. V prípade krachu správcovskej spoločnosti určí Úrad pre finančný trh ako orgán dohľadu nového správcu podielového fondu a investor môže podiely kedykoľvek predať a získať aktuálnu hodnotu svojej investície. Preto ochrana Fondom ochrany vkladov SR v tomto prípade nie je potrebná.

Ministerstvo financií pripravuje novelu zákona o kolektívnom investovaní. Úrad pre finančný trh ju označil za ešte prísnejšiu ako platný zákon. Znamená to, že súčasná úprava nie je dostatočne prísna?

Platný zákon o kolektívnom investovaní je dostatočne prísny. V novele budú zahrnuté okrem iného niektoré ustanovenia zákona o ochrane osobných údajov a implementované striktnejšie obmedzenia konfliktu záujmov. Čiže prísnejší z tohto pohľadu. Ale za podstatnejšie považujeme, že novela prináša možnosť rozšíriť činnosť správcovských spoločností napríklad o správu individuálnych portfólií, investičné poradenstvo alebo zastupovanie zahraničných fondov na Slovensku. To v súčasnosti nie je možné.

Podielových fondov sa dotkne aj zmena daňovej legislatívy. V súčasnosti investori nemusia zdaňovať zisk z predaja podielov, ak za rok nepresiahne 50-tisíc korún ročne, prípadne investujú minimálne na tri roky. Obe uvedené výhody by mala navrhovaná reforma zrušiť. Čo takáto zmena prinesie?

Túto zmenu nepovažujem za najšťastnejšiu, pretože nielenže ruší akúkoľvek podporu dlhodobého investovania, ale zároveň spôsobuje aj praktické problémy. Myslím, že bude znamenať zbytočné zaťaženie daňových úradov novou agendou, keď aj malí investori zo súčasných približne 300-tisíc podielnikov budú musieť podávať daňové priznania. Pokúsime sa predkladateľov presvedčiť, aby návrh prehodnotili. Treba zvážiť, či takto získané daňové príjmy pokryjú dodatočné náklady, ktoré s tým daňovým úradom vzniknú. No ak reforma prejde v navrhovanej podobe, naučíme sa s tým žiť. Pedpokladám, že správcovské spoločnosti ponúknu klientom servis navyše, ktorý ich maximálnym spôsobom uľahčí plnenie daňových povinností.

Pripravil Peter Világi, Osobné financie, pravidelná príloha denníka Hospodárske noviny z 12.9.2003